Jar

Kresby majú klasický klišovitý charakter. Elfky, stojace v čarodejníckom hubovom kruhu, ktorý dobíja energiu človeka stojacemu v jeho strede. Postavy držiace svoje žezlo s krištáľmi smaragdu (jar), krištáľovej gule (leto), citrínu (jeseň) a ametystu (zima). Každá z nich má na znak múdrosti sovu a zvieracích patrónov. Ako celok majú elfky predstavovať matku prírodu, ktorá je ako pohybujúce sa vahadlo mincového lisu. Ak vložíme surovinu do lisu správne, razí nádherné medaile, ale ak nesprávne, vyrazí neforemné tvary. Zlo v prírode je choroba rastu. Príroda si nie je vedomá samej seba, nie je teda strojvodcom, ale úžasným a slepým strojom. Tvorí donekonečna, ale postupne. Inak by nestvorené tvorilo donekonečna samo seba, čo je nezmysel. Nekonečný pokrok je chyba, ktorá sa večne napravuje. Príroda vždy vynakladá iba takú silu, aby primerane premohla odpor. Odpor, je pre silu tým, čím je oporný bod pre páku. Pomalý a pravidelný zákon pokroku je všeobecným zákonom prírody. Pokrok je riadený dokonalosťou, ktorá sa v latentnom stave nachádza v každej veci. Touto dokonalosťou v latentnom stave je v celej prírode Božia myšlienka. Príroda je hodinový stroj, ktorý natiahol Boh (vesmír, univerzum,). Môže sa predbiehať či spomaľovať kvôli osudovým zmenám vo svojom hmotnom súkolesí, ale nikdy sa nezastaví, pretože jej pohyb je daný géniom najvyššieho hodinára. Tvoriaci a regulačný princíp sa v prírode prejavuje ako latentná inteligencia, vychádzajúca na denné svetlo navzdory rôznym prekážkam, ktorá jej prostredníctvom môže obmedziť svoju nekonečnosť, aby tak vytvárala konečné formy. Príroda by bola nedokonalá, keby bola nehybná. Ale sama jej nedokonalosť vyžaduje pokrok a ten je nutnou podmienkou večného života. Keď umiera nedokonalá bytosť, odvrhuje príroda všetko, čo by ju mohlo uchovať v jej súčasnej nedokonalosti. Keď človek či zviera starne, stráca zuby, oči sa mu kalia, ruky a nohy tuhnú, tak príroda mu odníma prostriedky, ktoré ho držia pri živote. Premeny, v ktorých nové rasy nahrádzajú iné, príroda realizuje pomaly. Národy sa rodia, rastú a starnú. Ak majú padnúť ríše, ich vládcovia sú zviazaní neschopnosťou a šialenstvom, zbavujú sa nadaných ľudí a naslúchajú zlomyseľným radcom. Tí, ktorí veria vo večný život, nechcú pamätať na smrť, ale naopak majú nádej v pohybe života. Balzamovať či ponechávať telo v truhlách znamená uctievať smrť. Príroda je aristokratická a monarchistická. Svety majú iba jedno slnko, človek má len jednu hlavu a lev je stále kráľom súše. Kráľ bez spravodlivosti je ako korunovaný anarchista a anarchisti, ktorí sa sprisahajú sú ako tyrani, čo chcú rozbiť korunu a potom sa pobijú o jej kúsky. Osudové sily prírody sa môžu stať pomocníkmi ľudskej múdrosti. K tomu ich stačí poznať a vedieť ich riadiť. Príroda aj človek nezmôžu nič pokiaľ sú sami. Najväčšie sily sú sily kolektívne. Aby však boli tieto sily úplné, musia byť monarchistické, to znamená, že ich musí podnecovať a smerovať jednotlivec. Osamelý človek, aj keby bol géniom, je ako hlava bez tela. Keď príroda vytvorí chudákov, berie na seba záväzok, že za nich bude platiť. Pravda, rozum, spravodlivosť a zákon sú prísne despotické a ich autorite nikto neunikne. Tam, kde nevládnu oné aspekty, rozhoduje prírodná osudová sila, avšak vždy podľa zákona rovnováhy danej univerzálnou božskou predvídavosťou.